Recenzia: Mac Pro do detailu, dokáže zhodnotiť investíciu?

V minulosti bola značka Apple vnímaná ako voľba profesionálneho segmentu a dodnes v niektorých ľuďoch táto predstava prežíva naďalej. Aj keď väčšinu zisku dnes tvorí predaj multimediálnych zariadení a počítačov pre domácnosť, Apple ponúka už roky jeden model, ktorý oceňujú hlavne kreatívni profesionáli. Otázkou je, čo na ňom vidia a ako sa im môže vrátiť nemalá investícia, za ktorú by ste si vystavali farmu „bežných“ počítačov? Ako sa môže vysporiadať s dnešným softvérom, ktorý musí prevziať kontrolu nad 8 procesorovými jadrami s podporou hyperthreadingu? Pokiaľ vás to zaujíma a chcete vedieť aj niečo o princípoch technológií, ktoré Mac Pro využíva, neprestávajte v čítaní.

Historické pozadie

Fakt, že Mac Pro je v čase uvedenia vybavený najlepším a najnovším hardvérom, ktorý zvyšok sveta po Apple obdrží až s oneskorením, neznamená, že nestavia na skúsenostiach z minulosti. Po návrate Steva Jobsa k vedeniu spoločnosti sa okrem operačného systému NeXTSTEP do Apple dostal aj poznatok, že menej je často viac a spoločnosť zúžila ponuku modelov z pár desiatok na pár kusov. Každý z nich mal iný účel a zadefinovanú cieľovú skupinu, pričom toto rozdelenie je v upravenej forme vidieť dodnes. To zabránilo zmätku v mysliach nerozhodných zákazníkov a taktiež vzájomnej kanibalizácii produktov.

Vyhradená cieľová skupina umožnila Mac Pro vytvoriť prednostne na jeden účel a neobmedzovať sa potrebami iných. Tak ako jeho predchodca PowerMac, ani Mac Pro nie je určený pre bežných domácich používateľov. Pred desiatimi rokmi sa PowerMac vyrobil s ohľadom na maximálny výkon, rozšíriteľnosť pri zachovaní kvality a spoľahlivosti, za čo si vtedy Apple nechal patrične zaplatiť. PowerMac G3 používal v danej dobe najrýchlejší komerčne dostupný CPU sveta, a to nie len podľa marketingového tvrdenia Applu. Ale to je samo o sebe príliš málo na to, aby ste vyrobili dobrý počítač – podstatnou stránkou veci je aj kvalita meteriálov, nízka úroveň vydávaného hluku, dlhovekosť, jednoduchá obsluha a prístup ku komponentom resp. vnútornostiam.

To všetko niekdajší PowerMac poskytoval a jeho výklopná bočnica skrinky z hrubého kovu zaliata v polopriehľadnom plaste sa stala aj námetom reklamnej kampane. Tento PowerMac bol prvý počítač vôbec s rozhraním FireWire 400, ktorý Apple uviedol na trh ako ideálne rozhranie pre rýchle zariadenia ako profesionálne kamery a rýchle disky. Inovatívny prístup bolo vidieť takmer všade, už použitie ventilátorov o priemere 12 cm bolo v danej dobe netradičné. Tento počítač bez dramatických dizajnových zmien prežil aj upgrade na procesor PowerPC rady 7400 (označovaný G4) a zavedenie dvojprocesorových modelov. To z neho v roku 1999 spravilo jeden z prvých komerčne dostupných počítačov s výkonom nad 1 GFlop, čo bola niekdajšia výkonová hranica pre vstup do triedy superpočítačov.

S drobnými obmenami rozloženie komponentov v týchto strojoch prežilo až do roku 2002, kedy prišla teória, ktorá zlyhala v praxi. Model, ktorý prišiel v tomto roku síce nešťastne, ale predsa, uviedol techniku vzdušného tunelu. Miesto chaotického umiestňovania ventilátorov a pasívnych chladičov na každé horúce miesto vzduch nasával počítač vpredu a ťahal ho celou skriňou až dozadu kde ho vyfúkol. Na tejto ceste prúd vzduchu vychladil najskôr pevné disky, potom aj CPU a RAM moduly. Továrensky montovaný 12cm ventilátor nepatril vôbec k tichým modelom, i keď chladil dobre. Montované zdroje boli ale kvôli svojej hlučnosti dokonca zdarma vymieňané. Nebyť týchto dvoch chýb, jednalo by sa o výbornú konštrukciu. To si inžinieri v Apple uvedomili, a preto sa tohto systému nevzdali. Iní výrobcovia kvalitných skriniek začali podobné wind-tunnely využívať až cca o 4 roky neskôr.

PowerMac G3 B&W, PowerMac G4 „QuickSilver“ a PowerMac G4 MDD, fotokredit Apple.com

S príchodom veľmi výkonných čipov rady PowerPC 970 (marketingovo označované G5) odvodených od serverových IBM POWER4 nastal problém ako ich využiť v desktopových počítačoch. Procesory dosahovali vynikajúci výkon a vdýchli by zaostávajúcej rade PowerMac nový život, len ich bolo potrebné uchladiť. Veď pôvodné procesory G4 sa používali veľmi dlho a v konzumných radách počítačov ako eMac alebo v prenosných strojoch zotrvali až do roku 2006 a končili na frekvencií do 1,42 GHz v poslednom PowerMacu G4, i keď časom sa z nich Applu podarilo vytlačiť až 1,7 GHz v PowerBookoch. Vďaka faktu, že do jednéej skrinky bolo nutné dostať až dva veľmi horúce kusy kremíka s nápisom G5 na frekvencii do 2,0 GHz, museli inžinieri zapojiť pri návrhu rozloženia opäť nejaky ten rozum navyše. Vtedy sa ukázalo, že mnohokrát recyklované rozmery a vonkajšie designové črty skriniek prakticky z pôvodného PowerMaca prestávajú dostačovať napriek radikálnym obmenám vnútra a museli sa vzdať aj výklopnej bočnice. Vznikol základný design, ktorý sa bez väčšej vonkajšej obmeny používa od roku 2003 dodnes. Na svete bol prvý PowerMac G5, na tú dobu ultimátna „beštia“, ktorá aj po 7. rokoch dosahuje pozoruhodné výkony.

Teplotné zóny PowerMaca G5

Tajomstvo tichého a chladného behu spočívalo v rozdelení celej skrine na vzdušné tunely, tak ako tomu bolo u poslednej G4ky, avšak miesto jedného toku vzduchu sa skriňa rozdelila na zóny, kde každý komponent mal vlastnú. Spodok skrine zaujal plochý napájací zdroj, nad ním boli dve sady ventilátorov pre každé CPU spolu s veľkými pasívmi. Vyššie sa nachádzala grafická karta a prípadne doplnkové karty montované užívateľom. Úplne navrchu sa nachádzala sekcia pre optickú mechaniku a najviac dva pevné disky. Ale ani to by samo o sebe nestačilo, Apple nezabudol ani na jednoduchý fakt, že je dobré koncentrovať prúd vzduchu čo najbližšie komponentom, a tak bola pod plochou hliníkovou bočnicou ešte jedna. Tá bola z priehľadného plastu a plasticky sa vlievala dovnútra a formovala zúženia tam, kde malo prúdiť najviac vzduchu. Pokiaľ sa odňala za behu počítača, okamžite sa to korigovalo zapnutím ventilátorov na plné obrátky. Vďaka týmto vylepšeniam boli PowerMacy G5 omnoho výkonnejšie a tichšie než predchodca.

Napriek tomu to malo háčik. Aj keď skrinka bola oproti modelom G4 výrazne väčšia a nadobudla rozmery 51 × 20.6 × 47,5 cm, poňala len jednu optickú mechaniku (namiesto dvoch u modelov G4) a iba 2 pevné disky (miesto 4 u G4). To bolo na profesionálnu triedu trochu málo, i keď vďaka prítomnosti FireWire 400 a 800 majitelia mali isté alternatívy pri rozšírení. Rozšírenie, o ktoré ale boli vtedajší zákazníci nadobro ukrátení bol upgrade CPU. Od čias modelu PowerMac G3 B&W bolo možné zakúpiť si časom procesorovú kartu s rýchlejším CPU, poprípade dvojprocesorovú kartu. Karty boli kompatibilné medzi modelmi, a bolo možné po upgrade zvyšnú kartu vložiť do staršieho stroja. Samozrejme, aj tie sa časom vyvíjali a nemožno kartou z PowerMaca G4 Quicksilver vybaviť pôvodný PowerMac G4 a podobne. Vtedy teda aj skončili nejaké rozumnejšie možnosti oficiálnych procesorových upgradov tretích strán, pri ktorých montáži nepotrebujete veľa zručnosti, ako to pri súčasnej výmene CPU v Macu Pro bezpochyby je. Napriek tomu systém dcérskych procesorových kariet pretrval, len neumožňuje výmenu karty za iný typ.

Ako sa čas posúval vpred, IBM chŕlila nové revízie procesorov G5, až kým nenarazili na frekvenčný strop na hranici 2,7 GHz. Pri nej už bolo nutné využiť systém prvého továrensky montovaného chladenia kvapalinou. Tento prístup sa ukázal ako funkčný, i keď chladiaca kvapalina občas po rokoch vytečie a je potrebný drobný servis. Aj keď Steve Jobs všetkým sľuboval skorý príchod 3 GHz modelu, ten neprichádzal a IBM sa radšej vydala cestou paralelizmu. Svetlo sveta uzreli miesto nových dvojprocesorových prvé dvojjadrové PowerMacy. Iste to pomohlo znížiť náklady na výrobu základných dosiek a chladičov, no umožnilo to aj nástup prvého štvorjadrového PowerMaca vôbec, aj keď vtedy len ako najvyšší model v rade. Ten nasadil laťku veľmi vysoko, a aj preto si transformácia na Intel v profesionálnej triede počítačov Apple žiadala viac času než tomu bolo inde (MacBook). Ale dočkali sme sa…

Na prvý pohľad sa prvé a v zásade ani dnešné Macy Pro od pôvodného PowerMaca G5 z roku 2003 ničím nelíšia. Zmeny sa nájdu až vovnútri, no aj tu boli isté základné podobnosti patrné. Keďže procesory Intelu mali nižšie nároky na chladenie, Apple mohol zabudnúť na prekomplikované chladenie kvapalinou a využiť v celej ponuke o čosi overenejšie chladenie vzduchom. Nastali aj zmeny v rozložení. Tam, kde sa nachádzali v PowerMacu G5 disky, dnes nájdeme zdroj. Uvoľnilo sa tiež miesto pre druhú optickú mechaniku a štyri disky. A práve tu je koniec histórie a dostávame sa do súčasnosti, kde na nás čaká výsledok desaťročnej evolúcie.

Design, konštrukcia, výbava

Mac Pro si prinesiete domov alebo do kancelárie vo veľkej, ale jednoduchej bielej krabici. Apple totiž z dôvodov ekológie prestal používať na krabiciach zaujímavý čierny povrch, keďže táto farba znemožnila ich recykláciu. Po otvorení nájdete menšiu škatuľu s myškou, predlžovací kábel na USB, potrebné SW vybavene a manuály. Klávesnica v balení chýbala, aby si každý zákazník mohol vybrať jemu vyhovujúce rozloženie kláves samostatne (SK, EN, atď.). Pokiaľ ju chcete od Applu, pripočítajte 60 € k cene počítača navyše.

Pri pohľade na čisté a moderné tvary Maca Pro je naozaj len ťažko uveriť, že ich ktosi vymyslel pred siedmimi rokmi. Nadčasové celohliníkové telo je bohato perforované z prednej aj zadnej strany, aby ani jedno podlažie skrinky nezostalo bez prísunu čerstvého vzduchu. Kedysi v duchu tejto filozofie vznikli aj štyri madlá na rohoch skrine, ktoré ju držia pár centimetrov nad podlahou. Dnes po rokoch je ich zmysel skôr kozmetický a dodávajú počítaču istý „šmrnc“ odkazujúci do samých počiatkov modernej histórie Applu. Kvôli ostrým hranám týchto madiel je ich ďalší zmysel, teda prenášanie, značne podkopaný, aj keď pri premiestňovaní a hlavne vyťahovaní osemnástich kilogramov z krabice stále poskytnú svoj účel.

Na prednej strane nájdeme v hornej časti dvoje dvierka pre mechaniky, z ktorých len jedny sú štandardne osadzované mechanikou. Do spodnejšej šachty si môžte dokúpiť ľubovoľnú SATA mechaniku, či už sekundárnu DVD alebo rovno Blu-ray. V strednej časti nájdete Power tlačidlo, audio výstup, dva USB a dva FireWire 800 porty. Zároveň sa tu nachádza aj nenápadná biela LED dióda indikujúca spánok jemným svetelným pulzovaním.

Pohľad na zadnú stranu je o čosi bohatší. Vo vrchnej časti je samozrejme konektor pre elektrický kábel. Pod ním vidíme vľavo páku na odklápanie bočnice a vpravo zasa dual-link DVI a Mini Display Port výstup z grafickej karty. Toto v sebe nesie problém pri zapojení dvoch monitorov z toho hľadiska, že väčšina monitorov Mini Display Port nemá (známym príkladom je iba Apple Cinema Display), maximálne tak poskytujú rozmernejší Display Port. Pre väčšinu užívateľov bude riešenie spočívať v kúpe prevodníku, pravdepodobne na DVI. Tesne pod portami grafiky nájdete nálepku, ktorá prezrádza sériové číslo, MAC adresy sieťových kariet a parametre počítača.

Nižšie sa nachádza aj výraznejšia perforácia pre odvod vzduchu z priestoru procesorov a premiéra portov pozostávajúca z troch USB, dvoch FireWire 800 portov, optických audio vstupov a výstupov a dvoch ethernetových konektorov, ktoré sú napojené na dve sieťové karty so separátnymi adresami.

Mac Pro však nedisponuje IR senzorom, pretože Apple usúdil, že profesionál má pracovať a nie hrať sa s multimédiami pomocou Apple Remote. Tí šikovnejší si určite nejako pomôžu tento nedostatok tlmiť vďaka Bluetooth 2.1 s EDR. Tým však bezdrôtovosť končí, AirPort karta je totiž až príplatková výbava, čo v počítači za takú sumu nejedného zamrzí.

Skutočné čaro Maca Pro si ale vychutnáte až keď zatiahnete za páku na odklopenie bočnice. Mimochodom, aj bočnica je ako celá skriňa vyrobená z hrubého plátu hliníka, takže sa vôbec neprehýba.

Kontaktné plochy bočnice so zvyškom casu sú ošetrené gumou na tlmenie zvukov a prípadných vibrácií vnútorných komponentov. Proti zlodejom si môžte otváranie bočnice uzamknúť, čo zabráni napríklad tomu, aby vám na pracovisku kolegovia „vybielili“ sloty s RAM a podobne.

Dnu vás čaká pohľad, ktorý sa len sotva dá porovnať s čímkoľvek na trhu. Starý PowerMac G3 na mňa pôsobil vo svojej dobe ako dokonale premyslený počítač, Mac Pro skôr pôsobí ako z budúcnosti. Ako už bolo spomenuté, vnútro je rozdelené na niekoľko nezávislých zón s vlastným chladením. Najlepšie je pochopiteľne odvetrávaná spodná časť, kde sa na dcérskej karte nachádzajú podľa modelu jeden alebo dva štvorjadrové procesory. Pre každý procesor sú určené štyri očíslované sloty pre DDR3 RAM a vzadu sa na karte nachádza mohutný konektor prenášajúci informácie do zvyšných častí dosky.

Pre vyňatie karty a doplnenie RAM stačí zatlačiť na dve páčky na bočnej strane karty. Veľmi príjemne tu cítiť dielenské spracovanie, pretože sa nestretnete so žiadnou neprirodzenou vôľou a ani pri spätnej montáži nie je potrebná hrubá sila.

Pri vyťahovaní karty však rátajte so značnou hmotnosťou, ktorú si pripisujú hlavne mohutné pasívne chladiče s integrovaným systémom heat pipe. Môžete si ju ale bezpečne položiť na pracovný stôl, lebo odspodu je chránená pevným plátom hliníka. Vnútri týchto pasívov sú ukryté aktívne ventilátory, čo je iste zaujímavý nápad, na druhej strane keď sa pokazia alebo opotrebujú, výmenu musíte prenechať servisu. Keby sa tak ale stalo, priestory CPU sú stále chladené dvoma masívnymi ventilátormi na oboch koncoch skrinky, preto by iste nehrozilo katastrofické prehriatie v okamihu zlyhania obidvoch. Na margo celej zostavy ventilátorov treba dodať, že aj keď sa ich nachádza (ak som nejaký neprehliadol) v celej zostave sedem, celý stroj je veľmi tichý. Oveľa tichší, než sme boli zvyknutý u PowerMacov.

Zvukový prejav ventilátorov je hlboký, a teda oveľa znesiteľnejší než keby používal lacnejšie vysokootáčkové ventilátory s menším priemerom lopatiek. Aj ich masívna konštrukcia presviedča o pravdepodobne dlhej službe pred zadrením a opotrebovaním ložísk. I keď tento predpoklad je založený len na subjektívnom dojme a môžu sa o tom rozpísať až dlhodobí majitelia napríklad v diskusii. Keď už hovoríme o zvukovom prejave, ten je u integrovaného reproduktoru očakávane podpriemerný, no na VoIP telefonovanie a sledovanie videií na YouTube určite postačí s veľkou rezervou. Kto chce viac, má dostatok možností pre pripojenie audio zostavy.

Nad sekciou s procesormi sa nachádza tunel s grafickou kartou, ktorý je spredu podporne chladený rovnako masívnym pomalobežným ventilátorom. Štandardne montovaná grafika GeForce 120 je nízkoprofilová a nachádzajú sa nad ňou ešte tri voľné PCI Express sloty 2.0. Dva z nich sú 16-linkové a dva 4-linkové. Umožňuje to tak pohodlné zapojenie až štyroch grafických kariet s podporou 8-mich monitorov. Pokiaľ sa ale rozhodnete pre výkonnejší grafický akcelerátor, napriklad AMD (Ati) Radeon HD 4870, počítajte s obmedzením miesta, pretože sú to dvojslotové karty. Medzi PCI Express slotmi nájdete baterku pre napájanie hodín a iných základných okruhov dosky, ktorá je síce na danom mieste horšie vymeniteľná, ale aspoň sa jedná o bežnú baterku akú nie je problém kúpiť, čo nebolo vždy zvykom.

V rovnakom priestore tesne nad grafickou kartou sa nachádzajú závesné držiaky na pevné disky. Sú štyri, takže za rozumnú cenu môžete Mac Pro vybaviť až 8 TB diskového priestoru. Napriek tomu, že som zastáncom klasických košov na disky, tu som to ako problém nevidel. Pri odistení páky na otvorenie bočnice sa zároveň uvoľnia západky pre vybratie držiakov. Na tie môžte v pohodlí na stole priskrutkovať pevné disky a vrátiť ich na miesto.

Po dosadnutí do kolísky na stropnej časti sa disk zasunie do SATA konektoru, takže nemusíte zapájať káble. Výrobcovia generických PC zostáv by sa mohli v tomto smere aktívnejšie inšpirovať.

O čosi vyššie sa nachádza napájací zdroj a priestor pre mechaniky, ktorý je odvetrávaný ventilátorom umiestneným práve v zdroji. Štandardne montovaná DVD DL mechanika je v hornom slote, dolný je prázdny. Jeho vyberanie tiež nie je náročné, stačí zatiahnuť a držať páku na otvorenie bočnice, a pomaly vyťahovať box s mechanikami. Nezabudnite ale na pol ceste vypojiť kabeláž, i keď na to vás upozorní aj manuál, pokiaľ ho budete čítať. Po vytiahnutí namontujete mechaniky, a rovnakým spôsobom ich zasuniete späť. Jediné čo môže byť trochu obtiažnejšie z užívateľského hľadiska je výmena grafických kariet, na tú už je lepšie poštudovať minútku v manuále, ušetrí to nepochybne dosť času.

Ak to zhrnieme, Mac Pro je po stránke návrhu a kvality spracovania skutočne na špičke a dôstojne obhajuje svoju cenu. Mechanická odolnosť je vysoká a aj eloxovaný povrch hliníka je dostatočné silný. Samozrejme, poškrabať sa s trochou snahy dá a bude to vidieť, ale nič ako preliačenie alebo ohnutie bočníc nehrozí. Jediné, čo možno povrchovej úprave vytknúť, je viditeľnosť matných odtlačkov prstov, ktoré sa obtiažne čistia. Za normálnych svetelných podmienok ale ani tie neuvidíte. Celej skrini Maca Pro sa na základe skúseností zo starými PowerMacmi G5 dá poľahky tipovať dlhá životnosť. To isté platí aj o vnútorných komponentoch, vďaka dobrému chladeniu a malým teplotným výkyvom v záťaži materiál komponentov nie je toľko namáhaný a náchylný voči dlhodobej degradácií. Týmto oblastiam sa ale budeme ešte venovať neskôr, teraz poďme Maca Pro podrobiť výkonnostným testom, pretože výkon je to, čo je u týchto počítačov stále na prvom mieste.

Výkon, technológie

Na recenziu sme obdržali Mac Pro v nasledujúcej konfigurácií:

• 2× natívne štvorjadrový Intel Xeon E5520 s frekvenciou 2,26 GHz, 256 kB L2 cache na jadro, 8 MB L3 cache zdieľanej
• socket LGA 1366, chipset Intel X58, QPI 2× 5.86 GT/s (Gigatransferov za sekundu)
• 8 GB DDR3 ECC SDRAM, 1066 MHz, rozdelených na 8 × 1 GB (štandard 6 × 1 GB RAM)
• 2× 3,5″ 7200 rpm 320 GB HDD (neoriginálne disky, štandardom je 1 × 640 GB), SATA 3Gb/s
• NVIDIA GeForce GT 120 s 512 MB GDDR3, Mini DisplayPort a dual-link DVI video výstup
• 18 x SuperDrive (DVD±R DL/DVD±RW/CD-RW)
• Operačný systém Mac OS X 10.6.2

Orientačná cena: 3150 € / 94 897 Sk (s bežným diskom a 6 GB RAM)

Testovaný Mac Pro vychádzal svojou konfiguráciu z vyššieho modelu v ponuke Applu. Pre testovacie účely boli stroju odobrané 2 GB RAM, aby sa tomuto modelu čo najviac blížil, pokiaľ nebude uvedené inak. Ak by ste zvolili základný model s cenou približne 2499 €, boli by ste ukrátený hlavne o jedno CPU a 3 GB RAM. Základný model má aj iný typ procesoru, ktorý je z nižšej rady Xeon 3500, ale beží na vyššej frekvencii 2,66 GHz.

Architektúra CPU a chipsetu

Pokiaľ vás nezaujímajú fakty o architektúre, pokračujte podkapitolou Testy výkonu a teploty. Ak však áno, tak vedzte že osadený procesor v našom testovanom modely je, ako sme už spomenuli, Intel Xeon E5520 s predajnou cenou 373 USD. Celá séria Xeon 5500 je postavená na jadre s kódovým označením Gainestown, ktoré je založené na zatiaľ stále aktuálnej mikroarchitektúre Nehalem. Práve Nehalem priniesol zákazníkom Intelu radikálne vylepšenia oproti starším typom procesorov. V prvom rade sa na nemalú plochu 263 mm² (pri použití 45nm výrobnej technológie) integroval pamäťový radič, vďaka čomu sa znížili latencie pre operácie s RAM.

Jadro Nehalem, zdroj Intel.com

Radič je trojkanálový pri použití DDR3 RAM modulov a ak by sa Apple rozhodol pre drahšie FB-DIMM, mohol by fungovať až štvorkanálovo. Práve preto sa Macy Pro v základe osadzujú vždy tromi modulmi na procesor. Samozrejme, takéto párové osadenie nie je nutnosť a Mac Pro je schopný fungovať v ľubovoľnej konfigurácií, napríklad i s jedinou osadenou RAM. Podpisuje sa to ale na výkone, preto ak sa rozhodnete pre upgrade, siahnite radšej po pamäťových kitoch s aspoň dvomi kusmi modulov.

Veľmi zaujímavým, no nie úplne najnovším vylepšením je aj podpora simultánneho multithreadingu, ktorý Intel marketingovo označuje Hyperthreading. V praxi to znamená, že jedno procesorové jadro je schopná paralelného spracovania dvoch programových vlákien. Pre operačný systém sa to javí tak, ako keby disponoval dvojnásobkom fyzických jadier a po zapnutí 8-jadrového Maca budete môcť pozorovať vyťaženie 16-tich nezávislých jadier, aj keď polka z nich je samozrejme len virtuálna. Ako to vlastne funguje? Dovolím si pri vysvetlení použiť staršie propagačné materiály z uvádzania tejto technológie z čias Pentia IV, ktoré ju dostalo do výbavy ako prvé a dnes sa po rokoch znovu vracia tento jeho odkaz.

Základnou myšlienkou je, že dnešné procesory majú množstvo paralelných jednotiek, niektoré služia pre ALU (celočíselné) operácie, niektoré pre FPU (s plávajúcou desatinnou čiarkou) operácie, iné sú zas určené pre vektorové výpočty. Pre ilustráciu, takto vyzerá rozdelenie u staršieho Intel Core 2 Duo, od ktorého sa aktuálne rozdelenie u Nehalemu líši len minimálne:

Náčrt exekučných jednotiek architektúry Core, zdroj Intel.com

Udržať také kvantum exekučných jednotiek zamestnané si vyžadovalo zvýšenie celkovej priepustnosti dát a otvorilo možnosť súbežného počítania dvoch vlákien. Skrátka ak nastane situácia, že dva programy požadujú iné typy operácií, jednoducho sa im umožní súčasné spracovanie fyzicky rozličnými časťami v CPU. Zjednodušený náčrt takého behu na starom Pentiu vyzerá nasledovne:

Schéma optimálneho prechodu dvoch vlákien procesorom Pentium 4 s HT, zdroj Intel.com

Povšimnime si, ako sa vlákna v exekučnom priestore po dekódovaní paralelne spracovávajú. Napriek tomu sa jedno CPU s podporou hyperthreadingu len sotva môže rovnať plnohodnotným dvom procesorom. Prečo? Na jednoduché vysvetlenie nám znovu poslúži náčrt Pentia:

Schéma kolízneho prechodu dvoch vlákien procesorom Pentium 4 s HT, zdroj Intel.com

Ako vidíme, dve vlákna sa zrazu bijú o jednu jednotku a ich beh nie je paralelný, miesto toho sa musia striedať a ostatné časti procesoru nemajú žiadne vyťaženie. Situácia je teda rovná prípadu bežného CPU a nezaznamenávame prínos. V reálnom svete takéto prípady samozrejme nastávajú pomerne často a prínosy teda nie sú prehnané, no niekedy je nárast výkonu stále v na úrovni desiatok percent, tak prečo to nevyužiť. V konkrétnom prípade Maca Pro však musíme uvažovať nad faktom, že programátori resp. softvér sa kvôli multi-thread komplexite neskutočne trápi s využitým dvoch procesorových jadier, nie to ešte 16-tich, preto skôr než konflikt vlákien v boji o jednu výpočtovú jednotku bude nastávať prípad, kedy nebudú využité ani fyzické jadrá.

Práve na boj s jednovláknovými aplikáciami alebo aplikáciami ktoré majú skrátka menej vlákien než CPU jadier, vybavil Intel svoje nové procesory aj technológiou Turbo Boost. Už z minulosti poznáme technológie na dynamické vypínanie jadier a rôzne stavy ich spánku, čo pomáhalo znížiť teplotu a spotrebu. Práve to využili u Intelu na dosiahnutie nárastu výkonu u aplikácií, ktoré používajú len jedno CPU. V prípade, že nie sú aktívne všetky (v tomto prípade štyri) jadrá, nepotrebné sa vypnú, a zostávajúce sa pretaktujú.

Turbo Boost pri rôznych typoch práce pod max. stanovenou teplotou a  spotrebou, Intel.com

V prípade testovaného Maca Pro sú udávané hodnoty 1/1/1/2 pre beh na 4/3/2/1 jadrá. To znamená, že pri behu na štyri jadrá pod limitnou teplotou je násobič procesoru ustálený na hodnote o 1 stupeň vyššie (18×) oproti default nastaveniu (17×), čo znamená že môže bežať na frekvencii 2,4 GHz. Podľa špecifikácií sa teda frekvencia môže zvýšiť na túto hranicu než je aktívne iba jedno jadro, kde sa zvýši násobič o dva kroky. Kedže štandardná frekvencia zbernice je 133 MHz (133 x násobič 17 = 2,26 Ghz), znamená to nárast nominálnej frekvencie o 266 MHz. V prípade 2,26 GHz CPU je to teda takt 2,53 GHz. Jednoprocesorový model má tiež hodnoty 1/1/1/2, ten sa teda vie zo základnej frekvencie „vyhúpnuť“ až na 2,93 GHz.

Ak procesor beží len na jednom aktívnom jadre, ostatné sú vypnuté a s takmer nulovou spotrebou. U niektorých procesorov sú hodnoty podstatne zaujímavejšie, zväčša tých určených pre hráčsky segment (napríklad 1/1/6/9). Buďme ale spokojný aj s tým málom, veď modely Xeon sú hlavne pre serverový segment, kde je paralelizmus zvyčajnejší a menšie skoky frekvencii zrejme predĺžia životnosť a stabilitu. Podmienkou pre aktiváciu tohto pretaktovávania je však aj nízka teplota, ktorú ale Mac Pro drží spoľahlivo. Pomáha mu v tom totiž aj celkom rozumná spotreba CPU (TDP) 80 W, či 130 W u jednoproceso­rového modelu.

Doposiaľ však najväčšou výkonovou brzdou vždy bola skutočne veľmi zastaralá technológia FSB, ktorá už ako podvozok pre nové procesory s obrovským dátovým bandwidth-om nedostačovala. Preto sa Intel po rokoch rozhodol, že technológiu FSB vyradí a do Maca Pro sa spolu s Nehalemom dostal aj chipset Intel X58 uvádzajúci technológiu QPI (QuickPath Interconnect). Tá už dnes dosahuje takmer dvojnásobok teoretickej priepustnosti najrýchlejších FSB. Priepustnosť je úctyhodných 23,4 GB/s pri verzií montovanej do Maca Pro, tá beží na frekvencií 2,93 GHz (133 Mhz x 22 násobič dosky) a je double data rate, čiže odtiaľ pochádza údaj 5,86 GT/s. Jedná sa totiž o počet výmen dát za sekundu, nie priamo o objem týchto dát. Výmena dát na doske je veľmi podobná zasielaniu packetov (o veľkosti 80 bitov, z čoho 64 bitov tvoria samotné dáta) na sieti, vrátane podpory routingu a podobne. Poďme sa teda pozrieť ako to všetko spolu súvisí, keď začneme s Macom pracovať.

Testy výkonu a teploty

Merať výkon tak silného a paralelizovaného počítača v sebe skrývalo hneď niekoľko problémov. Len máloktorý softvér je totiž schopný prevziať kontrolu nad 16-timi logickými jadrami a sotva dokáže softvér niečo také preukazovať vo viac než niekoľkých ojedinelých prípadoch. K čomu taký počítač teda vlastne vôbec slúži? Následne som sa prestal pýtať a urobil som štandardné merania, málokoho totiž zaujíma laboratórny výkon, ale skôr ten ozajstný. Veď to, že väčšina softvéru je jednovláknová nie je chyba kupujúceho. Ten chce zvyčajne len toľko, aby mu jeho Photoshop, FinalCut alebo 3D modelovacie prostredie šlo tak rýchlo, ako to je možné. Otázka preto znie, vyplatí sa príplatok za vyšší model s dvomi CPU, alebo je lepšie kúpiť základný model alebo azda obyčajný iMac? Poďme to zistiť.

Ako prvé si ukážeme výsledky z Cinebenchu R10, ktorý je založený na 3D modelovacom a animačnom prostredí Cinema 4D, teda normálnej použvanej aplikácií. Tento test zároveň podáva objektívne výsledky nezávisle od operačného systému a vyskúšať si ho môžu aj majitelia PC s Windows. Výhodou tohto testu tiež je, že vie využiť všetky dostupné procesory a rendering 3D scén je relatívne ľahko paralelizovateľná úloha, ktorá preskúma komunikačné schopnosti medzi jadrami.

Cinebench R10, údaje tmavou farbou znázorňujú výsledok pre jedno jadro, svetlou pre celkový výkon. Výsledky pre Mac Pro 3,0 GHz a 2,66 GHz sú prebraté z fóra Macrumors.com

Z výsledkovej listiny vidíme, že Mac Pro ďaleko za sebou necháva všetky bežné stroje a ukazuje obrovskú prevahu nad všetkým ostatným v ponuke. Zároveň dosahuje pekný kvocient nárastu výkonu na úrovni násobku 6,4 (teda 8 jadier dosiahlo výkon 6,4 x vyšší než jedno samotné), pričom maximum by bolo u 8 jadrového počítača bez multithreadingu 8, s ním by ale v ideálnej situácií mohol byť kvocient až 16. Tento údaj hovorí hlavne o schopnosti komunikácie medzi procesormi, aj keď práve vďaka technológií dynamického pretaktovania môže byť údaj skreslený. Rozhodne zaujímavý je aj dopad novej architektúry na výkon. Pri frekvencii 2,26 GHz je nový Mac Pro výkonovo prakticky totožný so starším modelom taktovaním na 3,0 GHz. To však majiteľov generačne starších Macov Pro asi k upgradu ale nedonúti. Jedinou výnimkou by mohli byť majitelia prvých Macov Pro, kde sa nachádzali dvojjadrové procesory. Ale dokonca aj ich prechod stojí za rozmyslenie, keďže štvorjadrové modely súčasnej generácie nie sú až tak prevratným zlepšením a softvér nemusí byť schopný viac jadier využiť. Z tohto hľadiska sa nejedná o revolúciu, ale o príjemnú a nie zas tak pomalú evolúciu.

Benchmark Photoshopu vs. 3D render

Problém rastu výkonu sa skrýva hlavne v zvolenej ceste k jeho dosiahnutiu. Zatiaľ čo renderovanie 3D grafiky je ľahko rozdeliteľný na menšie celky, či už na snímky, oblasti alebo riadky pixelov obrázku, s bežnými úlohami je to horšie. Vľavo vidíme graf využitia jednotlivých jadier (fyzických aj virtuálnych). V prvej polovici beží benchmark založený na slede akcií pre Photoshop, ktorý trval Macu Pro 27 sekúnd. Počas tohto času bol program úplne zaneprázdnený a poctivo vykonával jednu úlohu po druhej. Jedná sa o profesionálne vytvorený set akcií v rámci benchmarku od skupiny RetouchArtists, takže využíva snáď všetko, po čom profesionál naozaj siahne. Vyťaženosť, ako vidíme, je tragická. Mnoho nástrojov je napísaných najviac pre 4 jadrá, niektoré len pre dve. Niektoré filtre, ktoré sú určené skôr pre domáce použitie (veci, ktoré profesionál nepoužije, tradične rôzne efekty) sú napísane na jedno vlákno. Len skutočne máloktorá funkcia využije v tomto programe viac potenciálu Maca Pro.

Od polovice grafu smerom doprava vidíme pre zmenu perfektnú prácu naplno v celom počítači pri 3D renderingu programom Cinema 4D. Podobné výsledky vyťaženia dosiahnete aj pri práci s videom, ako napríklad rôzna aplikácia filtrov, ktorá sa dotýka viacerých snímkov a podobne. Svetlým príkladom dobre napísanej paralelizácie je napríklad FinalCut Pro, opačne je tomu zase u iMovie, ktoré je bezradné už keď má k dispozícií viac než dve jadrá. Zvyčajne je väčšina profesionálneho softvéru pripravená na takéto podmienky, ale otázkou je kvalita tejto prípravy. Pred kúpou Maca Pro je dôležité si zvážiť, čo vami používaný softvér dokáže, koľko programov naraz používate a mnoho iných faktorov. Ak ste striktný užívateľ Photoshopu, na niekoľko rokov dopredu si iste vystačíte aj s nižším modelom s jedným quad core procesorom a radšej si priplaťte za vyšší takt než druhé CPU. Za zmienku tiež stoja nové 27″ iMacy v najvyššej konfigurácií s príplatkovým procesorom Intel Core i7, architektonicky identickým s tým v Macu Pro, ale na vyššej frekvencií (2,8 GHz, v Turbo Mode až 3,46 GHz) a za nižšiu cenu. Aj model s Intel Core i5 procesorom stojí za uvažovanie, jeho 4 jadrá ale nepodporujú Hyperthreading. Časom sa táto situácia nielen okolo Photoshopu iste zmení v prospech 8 jadrového Maca Pro, ale zo strednodobého horizontu dvoch-troch rokov sa javia takéto riešenia ako rozumnejšie. U videa a 3D grafiky sa v závislosti od použitého softvéru investícia navyše na ďalšie CPU môže oplatiť už dnes.

Ale nie len procesorom je počítač živý. Neoddeliteľnou súčasťou základnej responzivity je dostatok RAM a jej dátová priepustnosť. Nespornou výhodou je použitie ľahko dostupných DDR3 pamätí miesto niekdajšej FB-DIMM, ktorá kedysi upgrade pamäte veľmi predražovala. Pre porovnanie, 1 GB FB-DIMM modul stojí približne okolo 85 €, zatiaľ čo DDR3 s ECC stojí okolo 33 €. Ako sme už spomenuli, v počítači sa nachádzajú 4 sloty RAM na jedno CPU a podporuje sa trojkanálové zapojenie. To vo výsledku znamená dobrý predpoklad pre kapacitu aj rýchlosť. Čo ale ukázali testy a aký dopad mal počet RAM modulov na rýchlosť? Pozrime sa na priepustnosť pri rôznom osadení, pripomínam, že všetky RAM moduly mali kapacitu 1 GB a boli identické, štandardne dodávané Applom.

Xbench Memory Test – Copy, výsledky priepustnosti v MB/s, počet GB RAM je zhodný s počtom osadených modulov

Ako vidíme, z trojkanálového zapojenia počítač rozhodne ťaží. Môžeme si tiež všimnúť, že pri nepárovom osadení piatich modulov sa dostávame do prepadu. Z toho je možné jasne vyvodiť záver, že aj keď je počítač funkčný vždy, oplatí sa kupovať miesto veľkokapacitného modulu jeden pár pamätí rovnakej kapacity. Netreba to však preháňať a drobiť kapacitu na maximálne množstvo modulov, môže sa totiž poľahky stať, že jeden bude chybný. Na to som doplatil pri testovaní aj ja. Jeden modul vypovedal službu a prestal sa v systéme hlásiť. To ma naviedlo na dve zaujímavé zistenia. Prvé bolo, že číslovanie slotov na doske zhodné s číslovaním v System Profileri fantasticky zrýchli hľadanie vadného modulu. Keď som videl, že podľa neho mám v Macu Pro 7 GB RAM, pretože slot číslo 3 je prázdny (aj keď nebol), riešenie záhady sa ponúklo samé.

Druhý fakt vyplával neskôr a bol výsledkom mojej neochoty zmieriť sa s tým, že RAM modul paradoxne prestal fungovať v drahom a zapožičanom stroji pokazil práve mne (aj keď chybovosť RAM modulov je celkom bežná záležitosť). Po uisťovaní, že RAM v slote je správne založená a podobne, som to však vzdal a upratal som po sebe neporiadok resetom SMC (System Management Unit) a PRAM (Parameter Random Acess Memory). SMC má v sebe informácie o teplotnom managemente, stará sa o odpoveď na tlačidlo power a mnoho iného. V PRAM sú uložené rôzne informácie od úrovni hlasitosti reproduktorov až po rozlíšenie monitora či informácie o kernel panic udalostiach a primárnej bootovacej jednotke. Následne mi po reštarte s vyresetovanou PRAM Mac Pro prestal opakovane hlásiť službu a nechal monitor svietiť súvislou šedou farbou bez pokusu nakresliť jabĺčko alebo reagovať na klávesy či bootovať z DVD. Na oficiálnych fórach Apple sa našlo riešenie. Po resete PRAM Mac Pro len akosi zabudol odkiaľ štartovať, kedže záznam v PRAM bol odstránený. Normálne správanie v takom prípade je ale boot z prvej dostupnej jednotky, takže sa zrejme jedná o bug v EFI. Ak sa to stane, pomôže držať Option (Alt) hneď po zapnutí počítača a počkať na ponuku bootovacích jednotiek. Keď si vyberiete a nabootujete, nezabudnite si v System Preferences nastaviť default-ný štart z daného disku, inak by sa pri najbližšom reštarte problém zopakoval. Po tomto nastaveí už EFI správne bootuje z primárnej jednotky (disku).

Poslednou významnou zložkou, ktorou sa budeme zaoberať je výkon grafickej karty. Testy výkonu pevného disku si vzhľadom na staršie neoriginálne disky v zapožičanej zostave musíme odpustiť. Mac Pro je už tradične v základe osadzovaný na svoju cenu a výkonovú kategóriu zúfalo poddimenzovanou grafickou kartou, tentokrát sa jedná o GeForce 120. Pri cene vyše tritisíc eur Apple dodáva kartu sktorá stojí 150 €, pričom v PC segmente by táto karta stále ešte výrazne menej (50 až 65 €). Samostatne túto kartu ale na trhu nezoženiete, lebo sa jedná o OEM produkt, teda nie je určená pre koncových zákazníkov, iba pre výrobcov zostáv väčšinou s vlastným firmvérom. V skutočnosti sa jedná o prebalenie low endovej karty GeForce 9500 GT, ktorá sotva osloví hráčov alebo profesionálov. Na jednej strane to dáva logiku, pretože pre mnoho úkonov je grafická karta len bezvýznamné krovie a je percento ľudí, ktorý chcú maximálny výkon procesoru a nič viac. Na druhej strane ale toto percento ľudí bude isto veľmi nízke, a marža na Macu Pro dosť vysoká na to, aby si pri zachovaní ceny mohol Apple dovoliť zakomponovať niečo lepšie. Toto osobne považujem za jedinú slabinu volenej konfigurácie, ukrýva sa v tom neskutočný nepomer a nevyváženosť. Ale čert to ber, pozrime sa ako si teda táto karta stojí s porovnateľnými konkurentmi, tradične pomocou Cinebench OpenGL testov.

Cinebench OpenGL testy, viac bodov znamená rýchlejšiu kartu

Na prvý pohľad výsledok nie je až taký zlý. Oproti bývalej kráľovnej grafického segmentu Nvidia GeForce 8800 ponúkanej v minulosti ako príplatková karta sa jedná o pekný výsledok. Má to v sebe ale dva malé háčiky. Prvým je, že spomenutá GeForce 8800 je už dávno prekonaná a súčasné mainstreamové karty sú pokojne až 2× rýchlejšie. Vrchol ponuky GPU, aký by človek čakal v takomto počítači je ešte ďalej. Žiaľ, nemali sme možnosť dostať sa ku pravdepodobne najlepšej grafickej karte GeForce GTX285 pre demonštráciu, ale test s touto kartou nájdete napríklad na Xlr8YourMac. Pokiaľ ste napríklad animátor 3D scén, narazíte pri slabej grafickej karte na limit výkonu a schopnosti prekresľovať scénu v pracovnom prostredí. Ďalej je tu tvrdý limit vo video pamäti, keď 512 MB pri dnes používaných textúrach s vysokým rozlíšením nie je veľa.

Prvý problém sa dá vyriešiť príplatkovým Ati (AMD) Radeonom HD 4870, ktorý ma obstojný, nie však prevratný výkon. Chýbajú mu síce mnohé znaky skutočne profesionálnych kariet radu Nvidia Quadro, ktoré nadobro z ponuky Applu zmizli, ale HD 4870 každopádne neurazí. Cena nie je príliš priaznivá, ale v nákladoch na samotný počítač sa hravo stratí a pridaná hodnota za to stojí. Jej nákup jednoznačne možno odporučiť väčšine záujemcov. Ľudia znalí oboru však vedia, že aj tento Radeon je dnes už generačne prekonaný a považuje sa za veľmi obľúbenú kartu strednej triedy pre hráčov v PC svete. Horšie je to ale vtedy, keď si uvedomíme, že aj tento Radeon disponuje len 512 MB VRAM a ľudia, ktorí to pocítia nemajú riešenie. Apple skrátka nič také neponúka, pričom 1 GB VRAM je pre profesionálne použitie celkom bežná záležitosť.

Ak to teda zhrnieme, Mac Pro poskytuje výborný výkon procesorov, výbornú pamäťovú priepustnosť a mizernú grafickú kartu bez oficiálnej možnosti rozumnej výmeny za niečo skutočne profesionálne. Práve z tohto titulu mu tak trochu uniká zmysel použitia. Na 2D grafiku je predimenzovaný a nahradí ho lacnejší iMac, ale na 3D grafiku a čiastočne aj video má dýchavičnú grafiku. V minulosti Apple tiež ponúkal v základe nevyvážený výkon, ale iMacy boli kedysi príliš pomalé a za síce nehorázny poplatok, ale predsa, ste si mohli dokúpiť špičkovú grafiku ako sa patrí (napríklad NV Quadro s 1,5 GB VRAM, i keď práve tejto karte Apple nenapísal najlepšie ovládače). Chcelo by to tak trochu upgrade, Mac Pro sa totiž už dlhú dobu nezmenil a tam pramení zdroj jeho jedinej slabosti. Napriek tomu, stále mu zostáva dosť silná skupina užívateľov, ktorým Mac Pro splní pracovné sny, či už v zvukovom štúdiu, doma pri práci s Photoshopom, ak ste multitaskovo orientovaný človek, alebo kdekoľvek inde.

Poďme sa ale pozrieť na druhú stranu mince, mnoho počítačov na trhu ponúka extrémny výkon, ale pritom sa prehrievajú a padajú v kŕčoch nestability. Je to aj prípad Maca Pro?

Červená značí teplotu v záťaži, modrá pri nenáročnom použití, údaje v °C

Nie, nie je. Práve naopak, veľmi sa nám páčila teplotná stálosť, chladný beh a zároveň tichosť. Pasívy na CPU su veľké a dobre tlmia rýchlosť zahrievania, takže sa nestane, aby CPU zažilo pri práci v priebehu minúty nárast teploty o 40°C a po ukončení práce sa v priebehu ďalšej minúty o 40°C schladilo. Práve to by totiž negatívne vplývalo na jeho životnosť. V Macu Pro je teplotný rozptyl medzi nečinnosťou a plným vyťažením len 20 °C a zároveň nárast o tých 20 °C trvá vyše štvrť hodiny. Za chladiaci systém si zaslúži pochvalu, ten je odvedený na výbornú. Ani rotácia lopatiek ventilátorov sa zásadne nemení. Väčšina z nich aj pri záťaži pracuje na 800 otáčkach za minútu, len tie menšie zabudované do pasívov sa točia na 1400 otáčkach. Napriek tomu je počítač stále dostatočne tichý a rozhodne sa nedočkáte toho, že by zrazu z ničoho nič roztočil chladenie na maximum a prejavil snahu odletieť zo stola alebo zo zeme. Preto aj za stály a tichý akustický prejav a jeho kultivovanosť je mu udelená taktiež pochvala. Samozrejme, toto nie je iMac alebo iná „hračka“ s notebookovým CPU, preto v tichej miestnosti budete dobre počuť či je Mac Pro zapnutý alebo nie. Vzhľadom na výkon a triedu počítača je však úroveň hluku výborná.

Záver

Mac Pro patrí do ruky každému, kto sa prácou na počítači živí a požaduje najlepší možný výkon, stabilitu a dobrú životnosť. Jedná sa o bezpochyby špičkový nástroj a dobré meno Applu ani dnes nepokazí, skôr naopak.

Mac Pro a jeho predchodca PowerMac G4 volia rovnakú cestu k rovnakému cieľu.

Zachováva si tradičný odkaz z dôb starých PowerMacov a nepodlieha súčasnému trendu, kedy sa z počítačov stáva nekvalitný spotrebný tovar. To je práve tá hrubá deliaca čiara medzi ním a iMacom, ktorý v poslednej dobe volia profesionáli na Slovensku ako pracovný stroj. Bezpochyby je iMac v niektorých prípadoch výhodnejšia voľba, ale je mnoho faktorov, kde stráca a nemám na mysli len výkon. Na obhajobu svojej ceny to ale asi slovenskému kreatívnemu pracovníkovi nepostačí, zvlášť pokiaľ je používateľ Photoshopu, ktorý kapacity Macu Pro momentálne nevie využiť. Taktiež zrejme užívateľ až tak neocení komponenty serverovej triedy, kde sa dbá na spoľahlivosť aj pri nepretržitej prevádzke. Nižšia cena by asi zaujala viac.

Horšia je už ale prítomnosť veľmi slabej grafickej karty, ktorá v takomto počítači nemá čo hľadať. Ani príplatková grafika nie je žiaden trhák. Práve tu vidím ako dôvod pomalší cyklus obmeny a chcelo by to čím skôr uviesť novú revíziu. S príchodom 6-jadrových procesorov by mohol časom nastať celkový upgrade rady a vyriešiť aj tento nedostatok. Nechajme sa prekvapiť. Zamrzí i neprítomnosť FireWire 400 a hlavne AirPortu v základe, či prázdne miesto v krabici miesto klávesnice. Možno ani prevodník z málo používaného Mini Display Portu na DVI v cene by neuškodil, aby bolo možné hneď používať dva bežné DVI monitory.

Ak to finálne zhrnieme, Mac Pro je veľmi výkonný (s výnimkou GPU) a kvalitný pracovný nástroj, za ktorý si patrične zaplatíte. Odpoveďou na otázku z nadpisu teda je, áno, kúpa sa oplatí, ale nie každému. Dôležité je, ako schopnosti počítača využijete. Ak ich využijete naplno, investícia sa postupne vráti mesiacmi a rokmi poctivej služby.

Klady

• Doposiaľ stále neprekonaný výkon procesorov vo viacvláknových aplikáciach
• Použitie DDR3 pamätí s lepším pomerom ceny k výkonu než u niekdajších FB-DIMM
• Dielenské spracovanie a kvalita materiálov
• Premyslené rozloženie komponentov a ich výmena
• Tiché chladenie v pomere k výkonu

Zápory

• Len málo aplikácií využije výkon rozštiepený v ôsmich procesorových jadrách
• Veľmi nevhodná ponuka grafických kariet, ktorá už navyše začala zastarávať
• Neprítomnosť FireWire 400, prevodníku z MiniDisplay Portu, klávesnice a  AirPort karty v cene
• Cena je pre slovenských a českých zákazníkov stále privysoká a  posledná generácia iMacov s Intel Core i7 vytláča Mac Pro z jeho domácej pôdy

Za zapožičanie počítača Mac Pro ďakujeme spoločnosti Software Partner s. r. o. – Apple Premium Reseller.

Zdroje

• Intel.com – Informácie o E5520
• Svethardware.cz – Vysvetlenie problematiky Dual Core a Hyperthreadingu
• Wikipedia.org – Tabuľkový prehľad serverových CPU od Intelu
• Arstechnica.com – Popis architektúry Nehalem